*Na hranici tieňov- poviedka dokončená*

Pripravuje sa:
*z Poviedok: Červená čarodejnica (info tu) a tu
*novinky o knihách: štvrtá časť Odkazu dračích jazdcov Inheritance (Dedičstvo)
*recenzie na:
*anime: Love Hina, Neo Angelique Abyss, Trinity Blood, 5 centimetrov za sekundu (film), Hakuouki, Togainu no Chi, Sekai-ichi Hatsukoi
*hry: Dragon Age: origins, Dragon Age: Awakening, Dragon Age: DLC, Kingdom Hearts 2, Final Fantasy X
*knihy: Knihy Dana Browna (Da Vinciho kód, Anjeli a Démoni, Stratený Symbol, Digitálna pevnosť, Bod klamu) WarCraft knihy (Deň Draka, Vládca klanov, Posledný strážca, Trilógia Vojna Prastarých, Arthas) StarCraft knihy (Krížová cesta, Tieň Xel´Nagov, Rýchlosť Temnoty, Kráľovná čepelí) Dragon Age Volanie
*Filmy:

Najnovšie anime: Durarara!!, Princess Princess, Hakuouki, Togainu no Chi, Sakai-Ichi Hatsukoi
______________________________________

Na hranici tieňov: 4.kapitola: Na polceste

18. srpna 2010 v 5:55 | Peťa |  Poviedky


Tak som to nakoniec stihla a dokončila som 4. kapitolu ešte pred odchodom, prepísala som ju do Wordu a nastavila na zverejnenie. Vybrala som dnešný dátum, nejako vstrede, pripadalo mi to najlepšie.
S kapitolkou som spokojná, je v nej všetko, čo som do nej dať chcela a nie je ani veľmi dlhá, ani krátka.
Zostáva mi len popriať príjemné čítanie a veriť, že sa vám bude páčiť a že sa budete tešiť na ďalšie pokračovanie.

4.kapitola: Na polceste

Bol som pri vedomí. Ak by som zaspal, od únavy by som mohol prespať aj niekoľko dní. To som si nemohol dovoliť. Preto som silou vôle udržiaval svoju myseľ v bdelom stave a snažil sa vymyslieť, ako dodať energiu aj svojmu telu. Dych a tlkot srdca sa mi ustálili do pomalého rytmu.
Bolo studené, vlhké ráno. Rosa mi opäť zmáčala oblečenie. Cez koruny stromov som videl modrú oblohu. Lenivo po nej plávali oblaky. Puzdro s mečom som mal pod sebou. Neskutočne ma tlačil.
Posadil som sa. Zatočila sa mi hlava. Jednou rukou som sa podopieral a druhou si masíroval sluchy. Keď závrat prešiel, nahmatal som na svojom páse vak s vodou a vypil ju do dna. Chladivá tekutina ma prebrala a vliala mi trochu života.
Ada ležala vedľa mňa. Nadvihol som jej viečka, skontroloval zreničky, pulz aj dýchanie. Vražedné rastliny jej nespôsobili žiadne zranenia. Vydýchol som si. Bola v poriadku. Navlhčil som jej pery vodou z jej vaku a potom si jemne prehodil jej ruku okolo ramien.
Chvíľu som zaostal kľačať na kolene. Fučal som ako parná lokomotíva. Snažil som si upokojiť dych a zbesilo búšiace srdce. S vypätím síl som sa postavil. Keď som získal rovnováhu, podložil som druhú ruku pod kolená a zdvihol ju z chladnej zeme.
Chvíľu som len tak stál, zhlboka dýchal a rozhliadol sa. Zdalo sa mi, že tento les poznám. Bol bukový. V mysli som prebehol mapu a vyznačil na nej všetky bukové lesy. Museli sa tu hojne vyskytovať tiene, kvôli priechodu. Zostali mi tri lesy. Na juh od všetkých sa nachádzali usadlosti. Určil som smer a vydal sa ta.
Napredoval som pomaly, veľmi pomaly. Nohy sa mi plietli, musel som často zastavovať a oddychovať. Vypil som zvyšok Adinej vody a pokúsil sa zrýchliť. Les sa začal prerieďovať, prenikalo doň čoraz viac svetla. Pozrel som nad seba. Cez riedke konáre som videl slnko skoro na vrchole oblohy. Čoskoro bude poludnie.
Už zďaleka som videl, že som sa vydal správnym smerom. Obrábanou pôdou som kráčal hodinu, možno dve, keď sa spomedzi lánov obilia vynorilo mesto. Mesto, ktoré by som naozaj nečakal. Lorring, prístav a poľnohospodárske mesto necelý deň rýchleho klusu od Rasteny. Priechod, ktorý zaplavoval náš svet tieňmi sa nachádzal dva dni cesty od hlavného sídla lovcov. Musel som sa zasmiať.
Následne ma rozboleli rebrá a rozkašľal som sa. Musel som mať niektoré zlomené. Radšej som nemyslel na všetky svoje zranenia a vykročil som. Začal som stretávať prvých roľníkov obrábajúcich svoj kus zeme. Muži, ženy, deti, starí i mladí, všetci boli rovnakí, ich pohľady boli rovnaké.
Báli sa ma. Obyčajný ľudia oslavovali ako hrdinov, ale báli sa nás. Chránili sme ich životy, ich zdravie, ich majetok, ale báli sa nás. Nechápali, nerozumeli, nepoznali nás. Všade, kam sme prišli, hovorili o nás za našimi chrbtami, šeptom. Odháňali od nás deti, keď okolo nás pobehovali a chceli sa hrať. Na tržniciach a v hostincoch nás nechávali platiť smiešne malé sumy, aby sme nemali dôvod jednať sa a čo najrýchlejšie sa nás zbavili.
Spomínate si, ako som na začiatku tohto rozprávania spomínal, že som ako kanárik pripútaný ku klietke? Práve z tohto dôvodu. Mimo pevnosti sme boli bojovými mágmi odetými do popolavo sivej, mĺkvy, rýchli a nezastaviteľní zabijaci. Iba v Rastene sme boli aj my ľuďmi. Ľuďmi s menami, citmi, radosťami i bolesťami. Iba v Rastene sme mohli byť doma...
Výraz tváre mi stvrdol, oči potemneli. Pevnejšie som si privinul Adu k hrudi a snažil sa, aby aj môj krok vyzeral istejší. Uniformu som mal skrvavenú a dotrhanú, z dier vykúkali neliečené zranenia a v náručí som niesol ďalšieho lovca, na pohľad ťažko zraneného. A navyše moje biele vlasy, farba, akú mávajú starci, aj keď som nemal viac ako šestnásť rokov. Nikdy som nechápal, prečo sú také. Skutočne som musel naháňať strach.
Efekt sa dostavil, keď som vchádzal do mesta. Bolo veľké a rušné. Brána, ktorou som vchádzal, bola plná ľudí. Uvideli ma, ako ledva držiac na nohách vlečiem k vchodu do mesta. Davom sa prehnal šum a potom sa rozostúpil. Na preplnenej ulici vznikol koridor široký aj niekoľko metrov. Nikto sa k nám nechcel priblížiť.
Prešiel som ulicou, potom ďalšou a ďalšou. Vnáral som sa hlbšie do mesta. Dav predo mnou sa stále rozostupoval a za mnou sa opäť spájal do jednoliatej masy. Počul som, ako sa o mne a Ade rozprávajú, šepkajú si, videl som ich oči. Nijako som nereagoval. S kamennou tvárou
som pomaly kráčal ďalej.
Zrazu som ale zastal. Dav na okamih skamenel, utíchol. Otočil som hlavu, potom celé telo. Našiel som hostinec. Zdvihol som nohu, aby som urobil krok a ľudia spred hostinca zutekali preč. Skoncentroval som svoju myseľ a kúzlom otvoril dvere. Dav zhíkol a ja som sa stratil v budove.
,,Teplú vodu, čisté plátno, jedlo a nejakú medovinu... a zožeň mi predavača koní. Nech mi pripraví najlepšie zviera,´´ chladným hlasom som vymenoval hostinskému svoje požiadavky. Vedel som, ich splní. Chcel ma mať čo najskôr z krku a opäť k sebe prilákať zákazníkov, ktorí práve v rýchlosti opúšťali výčap.
Adu som položil na stôl. Vystrašené dievča mi prinieslo vodu, plátno a nakoniec aj medovinu. Potom rýchlo niekam zmizlo. Hostinský zburcoval všetkých pracovníkov, aby plnili moje želania.
Plátno som namočil do vody, umyl Ade ranu na hlave a obviazal jej ju. Odpil som si z medoviny a trochu poumýval aj seba. Kým mi priniesli jedlo, obviazal som si najvážnejšie zranenia. Nemohol som inak. Hoc som sa ponáhľal, musel som nás ošetriť a najesť sa, aby som nabral sily. Ani som nevnímal, čo je jem a akú to malo chuť.
Dojedol som, dopil. Rázne som sa postavil, až hostinský za pultom podskočil. Podišiel som k nemu a hodil na pult ťažký mešec. Bolo v ňom niekoľko násobne viac, ako stáli služby v hostinci a tiež kôň. Neriešil som to.
Obrátil som sa, vzal Adu a vyšiel na ulicu. Oči desiatok prítomných ľudí sa upreli na nás. Obdaril som ich chladným pohľadom. Ani jeden ho nevydržal. Odvracali sa. Vysadil som Adu na koňa a sám sa vyšvihol do sedla. Chcel som čo najskôr opustiť toto hnusné mesto.
Kopol som koňa do slabín a trhol opratami. Kôň sa vzopäl na zadné a vyrazil vpred. Ľudia vystrašene vrieskali a odskakovali mi z cesty. Ich panika ma tešila. Oni nemali radi mňa, ja ich.
Lorring sme opustili juhozápadnou bránou. Dláždená cesta sa v miernom oblúku stočila priamo na západ, do Rasteny.

***

Mensis bežal s nesmiernou radosťou, tak ako vždy, keď mohol bežať. Zanechával za sebou ostrovčeky zelene a kúdoly farebných svetielok. Beh nadovšetko miloval, avšak bolo niečo, čo miloval ešte viac.
Zbožňoval túto kedysi prekrásnu krajinu, jej mäkkú trávu, sladkú vôňu kvetín i chuť jej vody. A miloval tých, čo v nej žijú. Od mierumilovných motýľov, cez rýchle a neposedné líšky až po najsilnejších a najväčších, akým bol on. A to, čo mal rád sa rozhodol chrániť.
Zrýchlil. Mohutnými skokmi prechádzal skalnatým pohorím. Cieľ jeho cesty sa nachádzal uprostred horského masívu. Bežal po studenom kameni niekde hladkom, miestami ostrom. Pri poslednom skoku spustil lavínu balvanov. Obklopila ho zelená žiara a položila na bezpečné miesto. Opäť sa rozbehol.
Zastal až o niekoľko hodín na okraji veľkej prepadliny. Musel počkať, kým sa začne stmievať. Až hranica medzi svetlom a tieňmi ukáže to, čo teraz zostávali skryté. Pohodlne si ľahol do trávy, ktorá pod nám vyrástla a podriemkaval.
Myslela na lovca, Reina. Veril, že práve vďaka nemu sa plán, ktorý s Matkou vymysleli, môže podariť. Ten chlapec mal v sebe niečo zvláštne. Teraz už musel byť blízko priechodu.
Začalo sa stmievať a na okraji prepadliny sa zhromaždilo niekoľko ďalších tieňov. Kráľ jemne oblizol hlavu najbližšej líšky. Oproti nemu boli líšky drobné, nesiahali mu ani po kolená. Doslova sa mu plietli pod nohy.
Okolie tmavlo. Mračná sa potrhali a posledné lúče svetla zaplnili doposiaľ prázdnu prepadlinu. Priestor sa zavlnil a začal sa zaplňovať. Ako prvá sa zjavila rozľahlá budova z bieleho kameňa. O pár sekúnd stavbu pohltila hustá džungľa. Mensis zdvihol hlavu a jeho radostný rev naplnil okolie.
Cestičkami po bokoch prepadliny tiene začali zostupovať do lesa. Posledné útočisko tieňov hýrilo životom. Z niekoľko desiatok metrov vysokých stromov viseli obrovské hniezda patriace okrídleným hadom. Zopár ich zletelo nižšie, aby pozdravilo Mensisa. V podraste, okolo kvetov poletovali motýle všetkých tvarov i farieb. Medzi nimi pobehovali líšky a tiene pripomínajúce antilopy.
Mensis zastal a so zaľúbením si prezrel tento zabudnutý raj. Tak ako mnohokrát predtým sám sebe prisahal, že sa stane dostatočne silným, aby niekde v bezpečí vytvoril rovnaký raj.
Vchod do kamennej budovy tvorilo masívne dvojité stĺporadie podopierajúce strop. Malá vstupná hala bola až na dokonale kruhové jazierko v jej strede. Mensis podišiel až k nemu a jemne si namočil ňufák do azúrovomodrej vody.
Dokončil rituál a nenáhlivým krokom vyšiel po schodisku na vyššie poschodie. Počul upokojujúcu hudbu, ktorá ho vábila k sebe. Oddal sa jej a nechal sa viesť. Druhé poschodie vypĺňala sála plná prekrásnych sôch meniacich farbu. Hudba ho previedla bludiskom sôch k ďalšiemu schodisku vedúcemu až na vrchol budovy.
Zeleň v záhradke tvorilo farebné papradie, smaragdovozelená tráva a kvety najrozmanitejších farieb a vôní. Z obrovských stromov, ktorých koruny sa týčili zopár metrov nad plošinku na vrchu stavby, padali popínavé rastliny a preplietali sa z korunami drobných okrasných stromčekov.
Uprostred záhrady mal svoje miesto vydláždený stupienok tvaru hviezdy. Vo vzduchu plávali jasnoružové svetielka.
Mensis prešiel záhradkou bez toho, aby sa dotkol a skrivil jedniné stebielko trávy a ľahol si na vydláždené miesto.
,,Som rada, že si sa vrátil. Motýliky dorazili všetky a v poriadku,´´ prihovoril sa mu ľúbezný dievčenský hlas, ktorý bol akoby súčasťou hudby. Okolo tieňa sa zhromaždili ružové svetielka a vytvorili nejasnú siluetu. Mensis vydal zvuk podobný pradeniu, keď pocítil láskyplný dotyk jemných rúk.
,,Tiež som rád, že som doma. Chcem s tebou stráviť všetko čas, ktorý nám ešte zostáva,´´ pomyslel si Mensis a jeho hlas sa niesol záhradkou, akoby rozprával.
,,Nám? Ty predsa nikam nejdeš,´´ zasmial sa dievčenský hlas a nehmotné ruky prehrabli Mensisovi hrivu a škrabkali ho za ušami.
,,Ale ty áno. Už o jedenásť dní. Chystáš sa umrieť,´´ kráľov hlas posmutnel.
,,Tak sme to predsa plánovali. Povel si tomu mladému lovcovi, že sa chystáme zabiť arcimága, aby sa v hlavnom meste zhromaždilo čo najviac lovcov. Ich spoločná sila ma dokáže zabiť...pretože jedine energia uvoľnená pri mojej smrti, nie arcimágovej, ti dodá dostatok sily na utvorenie novej ríše, kde ty a naše deti budeme môcť žiť v pokoji,´´ povedal Matkin hlas rozhodne.
,,A on uveril moje lži. Je silný, verím, že príde a privedie aj iných. Práve on nám zabezpečí víťazstvo,´´ odpovedal Mensis a posadil sa. Matkina nehmotná silueta sa posadila pred neho a opäť mu hladila hrivu a srsť na krku.
,,Nemaj obavy. Nepochybuj o sebe. Všetko dobre dopadne, môj milovaný,´´ povzbudivo riekla Matka. Mensis nerozhodne pohodil hlavou a neisto odpovedal:,, Všetko ide podľa plánu, aspoň zatiaľ...´´
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Cipela Cipela | Web | 18. srpna 2010 v 6:48 | Reagovat

Ahoj. Mé jméno je Cipela a chtěl bych ti představit tu nejlepší internetovou show HFT 2010. Na youtube.com vidělo její upoutávku za 3 dny více jak 1.000 lidí. Staň se i ty její součástí a přečti si nejnovější článek na mém blogu.

PS: Nechci nikde hlasovat ani komentovat...

2 Wicky Envy Leviathan Wicky Envy Leviathan | Web | 18. srpna 2010 v 19:15 | Reagovat

XDDD Ahoooj ^^ aa ta poviedka sa uz zamotava XD Tesim sa na dalsiu cast.XD Lool toto jak na nich vsetci kukali,asi by som ich povrazdila XD Inac jak sa mas?Co new?

3 black Death black Death | Web | 18. srpna 2010 v 23:39 | Reagovat

Tak to je vážně moc hezký :):) Jako to se ti vážně ae fakt moc povedlo :)

4 Lucík tvé SBčko Lucík tvé SBčko | Web | 21. srpna 2010 v 13:21 | Reagovat

Pěkný dílek... :-)

5 Azael FallenAngel Azael FallenAngel | Web | 24. srpna 2010 v 13:04 | Reagovat

no konecne som si spomenula, ze si to uverejnila ..

krasna cast, paci sa mi ak to rozvyjas .. je to naoazj velmi pekna poviedkaaa ....

zaujimava a nova, myslim ohladom toho fantasyyyy ... zaujala ma .. velmo ..

6 siarra-web siarra-web | Web | 30. srpna 2010 v 22:02 | Reagovat

Wicky Envy: som rada, ze sa ti paci :D a hej, zamotava :D tak to ma byt

black Death: som rada :D ze si si to precitala a ze sa ti poviedka paci :D

Lucik: dakujem :)

Azal: dakujem za pochvalu, vzdy som boal ohladom fantasy svojska a myslim, ze originalna :)

KAPITOLA 5 SA UZ PRIPRAVUJE :D mam ju na stole rozpisanu

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama