*Na hranici tieňov- poviedka dokončená*

Pripravuje sa:
*z Poviedok: Červená čarodejnica (info tu) a tu
*novinky o knihách: štvrtá časť Odkazu dračích jazdcov Inheritance (Dedičstvo)
*recenzie na:
*anime: Love Hina, Neo Angelique Abyss, Trinity Blood, 5 centimetrov za sekundu (film), Hakuouki, Togainu no Chi, Sekai-ichi Hatsukoi
*hry: Dragon Age: origins, Dragon Age: Awakening, Dragon Age: DLC, Kingdom Hearts 2, Final Fantasy X
*knihy: Knihy Dana Browna (Da Vinciho kód, Anjeli a Démoni, Stratený Symbol, Digitálna pevnosť, Bod klamu) WarCraft knihy (Deň Draka, Vládca klanov, Posledný strážca, Trilógia Vojna Prastarých, Arthas) StarCraft knihy (Krížová cesta, Tieň Xel´Nagov, Rýchlosť Temnoty, Kráľovná čepelí) Dragon Age Volanie
*Filmy:

Najnovšie anime: Durarara!!, Princess Princess, Hakuouki, Togainu no Chi, Sakai-Ichi Hatsukoi
______________________________________

Červená čarodejnica : 1.kapitola

10. července 2011 v 17:03 | Peťa |  Poviedky


Tak som to konečne dopracovala. 1.kapitola novej poviedky Červená čarodejnica je na svete. Chcela som ju mať hotovú už pred vyše mesiacom, ale stále som nebola s niečim spokojná, mám asi 3 verzie tejto kapitoly, ale nakoniec som dobojovla.

Prvá kapitola vás prevedie minulosťou hlavne hrdinky Valery, predstaví vám jej povahu, ku koncu bude trochu neprehľadná, pretoža také bývajú cituácie, kde je krv a celkovo pripravý začiatok pre celý príbeh. Samozrejme vypovedá čo to o Dotyku mágie, ale o ňom sa bude písať aj v ďalšej kapitole na dokreslenie dojmu. V tejto kapitole mi išlo o to, aby som vám Valeru predstavila a bola by som nesmierne rada, keby ste mi do komentárov napísali, ako túto postavu vnímate, či sa mi podarilo vystihnúť jej terajší charakter.

Taktiež pracujem na hlavnej ilustrácii k tejto poviedke, na začiatku tohto článku je jeho prvá časť.

Teraz už prajem iba príjemný umelecký zážitok, dúfam, že sa vám poviedka zapáči a aj keď je prvá kapitola iba taká rozbiehacia, dúfam, že si prečítate aj ďalšie. Nezabudnite, že máte k dispozíí mapky, ktoré vám dúfam dobré poslúžia.


Keď čarodejnica zaspieva,
Duchovia sa prebudia.
Keď jej peknú tvár úsmev ozdobí,
Z nebies padnú anjeli.
Keď jej deťom niekto ublíži,
zhorí v hroznom plameni!

Balada o krotiteľke duchov, spev Zrodenie 1.1

Bolo chladné, sychravé ráno. Obloha bola zatiahnutá sivými oblakmi a vyzerala, že sa dotýka vrcholov veľkých borovíc. Zima skončila, v dolinách už bola jar v plnom prúde, ale tu v horách sa ešte len topil sneh. Potok, ktorý pretekal dedinou Maden bol rozvodnený a jeho zvyčajný žblnkot sa premenil na hukot valiacej sa masy vody.
Mladá žena zabalená v hrubej kožušine vyšla z domu bočnými vrátami a s veľkou misou v rukách vykročila k drevenej ohrade. Otvorila bránku a vošla dnu. Privítali ju vrtiace sa chvosty jej siedmych psov. Do misiek im nasypala zvyšky z kuchyne.
So zamysleným výrazom v peknej tvári sa pozrela na plačlivú oblohu. Jej rodičia vlastnili hostinec na druhej strane dediny. Prisťahovali sa sem z Južného pobrežia, od mora. Aj keď bola mladá, len nedávno oslávila dvadsiate narodeniny aj svadbu, už bola vdovou. Neboli svoji ani rok, keď jej muža zabila lavína. Zima bola krutá, minulo sa drevo a chlapi išli do lesa nejaké narúbať, ale spustila sa na nich lavína z prudkého svahu a zavalila jedenásť mužov, iba sedem z nich vyhrabali živých. Jej manžel medzi nimi nebol. Deti ešte nemali, dom bol prázdny a vyhňa bola vyhasnutá a pustá. Myslela na budúcnosť, predstavovala si, aké to mohlo byť a nikdy nebude. Ťažko si povzdychla a pohladila najbližšieho psa.
,,Vala? Vala?!´´ doľahol jej do uší zvučný matkin hlas. Vala sa postavila, zavrela psy a rýchlim krokom prešla na predok domu, aby matku pustila dnu.
,,Prepáč, kŕmila som psy,´´ ospravedlnila sa matke za čakanie a rukou ju pozvala dnu.
,,Potvory prašivé, akoby si to zaslúžili,´´ zaprskala stará Kata a chystajúc sa dcéru zavaliť výčitkami a pobúrenými slovami sa stretla s jej pevným pohľadom. Kata sa nevedomky stiahla. Obe ženy sa chvíľu premeriavali. Kata bola nízkej postavy, šedivejúce hnedé vlasy mala stiahnuté do pevného vrkoča, pokožku mala stále tmavú a trochu fľakatú od ostrého prímorského slnka. Naopak Valera bola vysoká, husté červené vlasy jej spopod čiernej čipkovanej šatky splývali na ramená, pokožku mala síce tmavšiu ako tunajší ľudia, ale stále dostatočne bledú, aby mohla byť len viac opálená. Zo žiarivých zelených očí jej sršala mladistvá energia, rozvážna múdrosť, ktorú zdedila po otcovi ale aj vzdor a bojovnosť.
Matka Kata si musela pripomenúť, že Valera už nie je malé dievčatko, a keby niet toho tragického nešťastia v zime, bola by mávala manžela, bola by paňou vo vlastnom dome, bola by jej rovná, rovná žene hostinského ak nie viac, ona by bola ženou vychýreného kováča, takého šikovného nebolo široko- ďaleko. Škoda ho, Jurka, škoda!
,,Ja viem, že ich nemáš rada, nepáčilo sa ti, keď som ich išla kupovať, ale sú moje. A čo je moje, to si opatrím,´´ prehovorila Vala rozhodne a zložila si ruky vbok.
,,Ale pre iné som ťa zháňala,´´ úspešne zmenila matka tému.
,,V hostinci je plno a prišla som ťa na pomoc zavolať,´´ v Katinom hlase sa skrývala nevyslovená prosba. Vždy chcela, aby Vala bola ako ona, zostala doma a pracovala v hostinci. Bola proti, keď ju otec poslal vyučiť sa za liečiteľku, keď jej dovolil učiť sa používať zbrane. Keď museli ujsť s Pobrežia a sa presťahovali do hôr, Vala vyrástla a vydala sa, Kata si už myslela, že sa jej energická dcéra usadí a bude poslušnou manželkou, ale aj táto jej nádej sa rozplynula. Aj teraz videla v dcériných očiach vzdor.
,,Už som ti to povedala veľa krát a dobre vieš, ako nerada sa opakujem, ale poviem ti to znova, ja v hostinci pracovať nebudem,´´ odpovedala rázne Valera, ale snažila sa nevyzerať príliš zlovestne.
Jej matka smutne zvesila hlavu a chystal sa odísť, keď ju Vala chytila za ruku: ,,Ale na chvíľku sa zastavím,´´ povedala a sladko sa usmiala. Koniec koncov, svoju rodinu milovala a túto drobnosť mohla pre matku urobiť.
Kata sa rýchlo vrátila do hostinca a Vala vošla do domu. Zavrela za sebou dvere a ťažko si povzdychla. Prešla prázdnou tmavou chodbou a vystúpila po drevenom schodisku na poschodie do izby aby sa prezliekla. Vymenila čierne smútočné šaty za teplé nohavice a dlhú prešívanú tuniku, ktorá jej siahala do polovice stehien. Obula si vysoké kožené čižmy, ktoré ju vždy chránili pred chladom a vlhkom, teplé rukavice, vzala si aj hrubý tmavý kabát a brašnu s liečivami. Vždy v nej nosila aj obväzy a šitie, doteraz sa jej to vyplatilo. Potom opustila dom, vypustila psy a vyrazila do hostinca.
V hostinci bol už tretí deň ubytovaný drotár, ktorý prišiel z doliny, a v stajni mal ustajneného malého silného poníka, traja vysoký lovci s opálenou kožou, ktorých sem poslal nejaký šľachtic zo západného pobrežia, aby mu ulovili niekoľko medveďov a vlkov ako trofeje. Tiež tu býval tesárov učeň, keďže tesár mal veľa detí a v jeho dome už nebolo miesto a skupinka cestovateľov, siedmich, ktorá sa tu zastavila na ceste do dediny ešte vyššie v horách, s akým cieľom sa tam vybrali, to tunajším zostávalo záhadou. Okrem nich sa hneď ráno výčap zaplnil drevorubačmi z dediny, ktorí si prišli dopriať ranný dúšok piva.
Keď Valera vošla do zaplneného výčapu, uprelo sa na ňu množstvo obdivných pohľadov. Nohavice a tunika zvýrazňovali jej ženské krivky a vysokú štíhlu postavu. Na okamih sa akoby všetko zastavilo, aby prítomní mohli obdivovať jej lesklé červené vlasy, sýtosť jej zelených očí a ladnosť jej pohybov. Zastala vo dverách, skrížila ruky vbok a našpúlila pery. Všetci sa rozosmiali a s nimi aj Valera. Prisadla si k drevorubačom, ktorí obsadili dva veľké stoly a pustila sa s nimi do reči.
Mladý pomocník Matte ju sledoval od pultu. Odkedy vstúpila do miestnosti, akoby sa v hostinci rozprúdila zábava. Doteraz sa spolu rozprávali iba roztrúsené skupinky, teraz sa hostia premenili na jednoliaty spokojný celkom. Matte vo svojom tichom uctievaní jej osoby bol presvedčený, že to spôsobuje jej prítomnosť, sila jej osobnosti. Sledoval jej smejúcu sa tvár a cítil, ako sa mu do tváre nahrnula horúca krv. Odvrátil sa a vybehol von z hostinca.
,,Fuj, páchneš ako hnijúci pivovar, Frank. To už si zasa opitý...alebo ešte stále?´´ poznamenala Vala smerom k jednému z drevorubačov a zatvárila sa akoby ju naplo na vracanie. Všetci okolo stola sa rozosmiali a Frank sa tak prehol, až spadol z lavice a odplazil sa pod stôl. Vala iba zalomila rukami, čo vyvolalo ďalšiu vlnu smiechu.
,,Hej, Vala, nechceš si ma vziať?´´ zakričal jeden z mladých mužov sediacich pri druhom stole. Jeho otázka vyvolala búrlivú odozvu. Drevorubači sa prekrikovali jeden cez druhého a dávali Vale návrhy, niekedy až nemravné.
Pri zmienke sobáša sa Valerina usmiata tvár zachmúrila. Nachvíľku sa jej pohľad stal neprítomným, Hľadela kamsi do stratenej budúcnosti.
,,Ticho!´´ zreval Samo a celý výčap v momente stíchol. Samo bol chlap ako hora v pravom slova zmysle. Bol vysoký a mohutný, kmeň stromu odniesol aj sám bez pomoci, jeho hrubý hlas znel vždy zachrípnuto.
,,Nevidíte, že ste dievča rozplakali?!´´ zrúkol znova a veľkými rukami rozohnal hlúčik, ktorý sa utvoril okolo dievčiny.
,,Ja neplačem!´´ bránila svoju hrdosť Vala, ,,ale bude treba pomarančového džúsu, aby som bola v poriadku,´´ vyhlásila napokon s úsmevom a chlapi sa nahrnuli k pultu, aby kúpili obľúbený nápoj ich modle. Nakoniec pred ňou skončili tri veľké krčahy plné lahodnej šťavy. Pomaranče boli v týchto končinách drahé, ale Vala ich milovala, pripomínali jej teplé prímorské dni a samotné more a vždy jej zdvihli náladu. Vypila ich, vypoklonkovala sa z hostinca, zapískala na psy, ktoré sa medzičasom rozutekali po ulici a uňuchávali všetko, čo im prišlo pod nos a vykročila doprostred dediny.
Prešla mostom cez potok na druhú stranu Madenu. Tá bola vyššie položená, voda z topiaceho sa snehu už stiekla do potoka, slnko týčiace sa vysoko nad korunami storočia starých borovíc pohladilo Valere líčka a vysušilo chodníky i okolie domov. Usmiala sa. Už sa nemohla dočkať, kedy zubaté slnko nad jej hlavou vystrieda veľký žiarivý kotúč slnka Južného pobrežia a namiesto kúpania sa v drevenej kadi v hostinci si bude môcť zaplávať v priezračnej vode a jej koža opäť stmavne. Už dlhšie sa pohrávala s myšlienkou, že opustí Maden aj celé Severné veľhory a vráti sa na ostrovy Južného pobrežia. Od radosti, ktoré v nej vyvolali tieto predstavy, začala spievať starú námornícku pieseň.
Najskôr potichu, potom hlasnejšie. Keď spievala, hlas jej znel jemnejšie, dvíhal sa a klesal vo vlnách, skrúcal sa a točil vo víroch. Pôvodne jednoduchá melódia a prosté slová sa menili na energickú pieseň plnú južanského temperamentu a severskej sily.
Práve prechádzala okolo tesárovho domu, kde sa jeho tri dcéry učili od staršieho brata pliesť košíky, ale nebavilo ich to tak veľmi, aby sa radšej nepridali k Valerinmu spevu. Ich detské hlásky sa pridali k jej ženskému. Keďže nepoznali slová a pieseň sa končila, Vala spievala iba la-la-la, ukončila ju až vtedy, keď sa na dome otvorilo okno a ich matka nevykukla von, čo sa to deje. Tvár jej síce zdobil úsmev, tak ako každému, kto devu počul spievať, ale snažila sa tváriť vážne. Vlny sa zrazili s vírom a pieseň sa plynule rozpadla.
Vala sa chvíľku s tesárovou ženou rozprávala, až sa nakoniec dohodli, že jej Vala prinesie ďalšiu várku špeciálnej bylinkovej zmesi, po ktorej sa deťom lepšie zaspáva a rodičia majú aspoň v noci pokoj. Vala si zo zvyku v hlave prebrala, ktoré byliny na túto zmes potrebuje a pripísala si ich na zoznam tých, ktoré sa jej cez zimu minuli.
Rozlúčila sa a pokračovala k domu lesníka Luka, ktorý cez zimu prechladol a ona sa išla pozrieť, či sa ešte nevystrábil. Pohmkávala si melódiu nejakej ďalšej pesničky, poznala ich naozaj veľa. Lukov dom sa nachádzal skoro na konci dediny, ale Maden nebol veľký, takže tam prišla za chvíľku.
Dom bol ako všetky ostatné z kameňa, mal dve poschodia a vrchné bolo obložené drevom, strecha bola z tmavých pálených šindľov. Na parapetných doskách drevených okien boli vyložené hlinené nádoby na kvety, ktoré boli doteraz schované v dome alebo v pivnici a kvety sa ešte iba prebúdzali. Bol to úplne iný dom, aké sa stavali pri mori. Tie boli zdobenejšie a mali okná zo skla.
Otvorila jej mladá tmavovláska Livia, Lukova žena. Bola približne vo Valerinom veku, svadby mali v rovnaký mesiac. Zvítali sa bozkami na líca. Vnútri v dome si Vala vyzliekla zimný kabát a nasledovala Liviu do spálne na poschodí.
,,Ako sa má náš pacient?´´ spýtala sa vľúdne, keď ju Livia vpustila do izby. Jej manžel s dlhými tmavými vlasmi a neupravenou bradou ležal v posteli a unavene sa usmieval. Chcel návštevu pozdraviť, ale rozkašľal sa. Valera si povzdychla a nakázala Livií priniesť prevarenú vodu a potom zručne namiešala prenikavo páchnuci odvar. Medzitým Livia natrela manželovi hruď mentolovou masťou, aby sa mu lepšie dýchalo.
,,Počul som, že sa chystáš odísť,´´ povedal Luko potichu a vďačne si od Valy vzal šálku.
,,Od koho?´´ odbila otázku ďalšou otázkou, snažiac sa zakryť rozrušenie. Nechcela, aby niekto vedel o jej plánovanom odchode.
,,Od koniara z doliny, je to môj dobrý priateľ. Rád a veľa rozpráva. Hovoril, že si si uňho prezerala kone,´´ poznamenal Luko s nevinným úsmevom.
,,Pravdepodobne odídem až keď bude prechodná cesta do Nížiny,´´ odpovedala úprimne Vala. Ani jej tak nevadilo, že sa o tom niekto dozvedel, nechcela, aby to vedela jej matka. Bude to pre ňu ťažké aj bez jej hystérie. Dokázala si živo predstaviť jej náreky, plač a presviedčanie.
,,Čo je s tou cestou?´´ začudoval sa Luko.
,,Je zavalená. Nejaký zosuv, možno lavína,´´ vysvetlila Vala, ale pri poslednom slove sa zasekla. Aj Luko utrápene sklonil hlavu, pod snehom stratil brata.
,,Je mi to ľúto,´´ zašomral nakoniec.
,,Ja viem, všetkým je to ľúto. Mne tiež,´´ dopovedala Valera a začala miešať liečivú bylinkovú zmes na niekoľko dní. Narýchlo sa s Lukom rozlúčila, nechcela sa viac baviť na tú tému. Pobalila si veci, v predizbe vzala od Livie peniaze a ešte raz jej zopakovala postup pri príprave liečivého odvaru. Potom odišla.
Do rodičovského domu sa vracala zamyslená. Premýšľala o Jurem. Brala si ho z lásky, aspoň si to myslela. Teraz, keď tu nebol, mal by jej chýbať, ale nechýbal. Preto musela odísť. Nechýbal jej, takže manželstvo s ním bola chyba. Musela odísť, pretože jediné, čo cítili pri pomyslení na manželovu smrť bola úľava.
Z myšlienok ju vytrhol známi zvuk. Zdvihla hlavu. Nad dedinou krúžil veľký cvičený orol a prenikavo škriekal. Bolo to špeciálne znamenie, ktorým ju privolávali späť do dediny, ak sa nachádzala napríklad v lese a jej rýchly návrat bol otázkou života a smrti. Rozbehla sa.
Prebehla cez most a zamierila ku svojmu domu, keďže práve nad ním orol krúžil. Popri dupote vlastných topánok a pulzujúcej krvi v sluchách počula stále intenzívnejšie bolestivý nárek a výkriky. Prebehol okolo nej splašený kôň. Mohutný hnedák mal cez chrbát prehodený zelený háv s vyšívaným žltým znakom kráľovnej Severných veľhôr. Do Madenu prišli kráľovnini rytieri.
Pred domom sa zhromaždil dav a iba štekot jej psov ich rozohnal, aby mohla prejsť. Dvere boli vyrazené. Zahla doprava. Vo veľkej miestnosti s kamennou podlahou stála okrem niekoľkých duchaplných dedinčanov, ktorý dali ohrievať vodu a pripravovali čisté plátno na obväzy trojica rytierov v plátovom brnení, na stole ležal štvrtý, zranený. Krik pochádzal od spútaného chlapca, ktorý sa z hrozivých kŕčoch zmietal na podlahe. Ústa mal zaviazané a okolo chudých rúk a nôh mal ťažké okovy.
Valera stála udýchaná vo dverách. Nech bola akejkoľvek povahy, keď bolo treba pomôcť zranenému, vnútro jej naplnil pokoj, myseľ sa vyčistila a ona vedela, čo presne má robiť. Ranenému vojakovi s pomocou Sama zložila brnenie, umyla mu rany po zuboch a pazúroch a obviazala ich. Potom všetkých okrem rytierov poslala preč.
Do hrnčeka naliala trochu vriacej vody a nasypala do nej zmes vzácnych byliniek, ktoré nikde v Severných veľhorách nerástli a Vala si ich nechávala posielať až z ostrovov. Keby hrnček nebol drevený, ale zo skla, rytieri by videli, ako sa číra voda zmenila na žiarivo-modrú tekutinu bez zápachu. Pristúpila k zmietajúcemu sa chlapcovi.
Kľakla si pred neho. Jeden z mužov sa ju snažil zastaviť, ale odtisla ho. Pomaly natiahla ruky a rozviazala látku, ktorou mal chlapec zapchané ústa. Odložila ju. Chlapec nemohol mať viac ako sedem rokov, bol vychudnutý, vpadnuté oči boli plné strachu a bolesti. Začal kričať, ale Valera ho chytila skúsenými rukami a prinútila ho vypiť odvar. O pár okamihov na to chlapec zaspal. Zdvihla ho zo zeme a položila na stôl veľa rytiera, vyhrnula mu nohavicu a prezrela si uhryznutie. Rana mala už niekoľko dní, nekrvácala ani nehnisala, rovnako ako uhryznutia a škrabance na rytierovi, ktoré však boli čerstvé. Ani tie nekrvácali. Valeru striaslo, ale taktiež pocítila vzrušenie. Na túto chvíľu čakala dlho.
,,Kedy sa to stalo?´´ spýtal sa Valera. Ani jeden z mužov za jej chrbtom doteraz nič nepovedal a aj teraz sa zdalo, že zostanú mĺkvy.
,,Kedy sa stalo čo?´´ ozval sa nakoniec jeden z nich drsným hlasom.
,,Predo mnou sa nemusíte na nič hrať. Ja rozoznám Dotyk mágie´´ odpovedala pokojne Valera a zahľadela sa na prekvapených rytierov. Vymenili si medzi sebou niekoľko rýchlych pohľadov.
,,Čo vieš o Dotyku mágie?´´ odvetil jej ten istý muž otázkou. Vala poznala takýchto mužov veľmi dobre a vedela, že ak neodpovie, nikam sa v tejto situácii nepohnú.
,,Za liečiteľku som sa učila na ostrovoch, keď na Južnom pobreží vypukla epidémia Dotyku. Nakazení trpeli halucináciami, bolesťami, strata vedomia bola predchádzaná kŕčmi. Po pár dňoch od nakazenia prichádza smrť. Dotyk sa prenáša po kontakte s nakazeným zvieraťom,´´ Valera hovorila pomaly. Takto poznali Dotyk mágie všetci, malé deti aj starí poverčivý ľudia, ale ona vedela ešte niečo. Zhlboka sa nadýchla a pokračovala.
,,Keď sa medzi nakazenými objavila tajná láska môjho učiteľa, rozhodol sa ju ukryť skôr, ako ju zabijú, aby sa nákaza nešírila ďalej. Chceli sme jej pomôcť, rozhodli sme sa nájsť liek...´´
,,Na Dotyk neexistuje liek!´´ vykríkol jeden z rytierov. Bol ešte mladý, možno ešte mladší od Valery. Zabodla doňho zelené oči, ktoré vo svetle ohňa akoby tiež horeli. Aj jeho veliteľ naňho prísne pozrel. Na znak porážky stiahol hlavu medzi ramená a zdalo sa, že sa bojí aj dýchať. Valera pokračovala.
,,Zhodli sme sa, že musíme zastaviť halucinácie. Snažili sme sa dievča uspať. Bežné bylinky nezaberali, akoby mala zbystrené všetky zmysli aj silu mysle, ktorá jej nedovoľovala zaspať. Dva dni sme to skúšali, až kým sme nenamiešali zmes, ktorou som uspala aj tohto chlapca. Prvú noc sa zo spánku stále metala a kričala, ale na druhý deň už spala pokojne, na ďalší sa nám ju podarilo nakŕmiť. Trvalo to osem dní, stále sme ju udržiavali v spánku, kŕmili ju, nedarilo sa nám však vyliečiť škrabanec, ktorý ju nakazil. Nepomáhali žiadne mastičky, nič. Po šiestich dňoch sa rana akoby začala hojiť sama od seba, ale mala modrú farbu. Nakoniec dievča umrelo,´´ Valera zmĺkla a nechala svoje slová doznievať. Nakazení dotykom sa dožívali najviac päť dní, dievča, o ktorú sa Valera a jej učiteľ starali, žila po nákaze dní desať. Na tvárach rytierov sa črtali neurčité výrazy. Mládenec bol zdesený, jeho dvaja starší spoločníci nedôverčivý. Valera si v duchu sťažka povzdychla. To ešte nebol koniec.
,,Môj učiteľ bol z jej smrti zdrvený, ale rozhodol sa pokračovať. O tri dni z tábora, kde držali nakazených čakajúcich na smrť odviedol mladého muža. Uspali sme ho hneď prvý deň, takže mu kŕče nespôsobili toľko povrchových zranení, mysleli si sme, že to pomôže pri liečbe uhryznutia. Nechali sme ho nezaviazané, ničím sme ho nenatierali. V spánku sa upokojil o dva dni, po ďalších piatich prestal chudnúť, potom dokonca pribral. Uhryznutie sa začalo hojiť. Na dvadsiaty deň sa mu ruka úplne zahojila a on sa prebral, bol zmätený, ale živý. Až do večera, keď nás našli Pobrežní rytieri a zabili ho. Môjho učiteľa odviedli do väzenia a popravili ho za bosoráctvo a údajné šírenie Dotyku. Ja som prežila iba preto, že sa rodičia rozhodli ujsť, sem. Mala som vtedy iba deväť rokov, ale dobre viem, že sa nám toho muža podarilo vyliečiť a keby...´´ Valera musela zmĺknuť, pretože veliteľ rytierov k nej priskočil, zatlačil ju k stene a ku krku je priložil špičku meča.
,,Nakazení musia byť zabití, aby sa choroba nešírila ďalej. Vtedy si pomáhala šialencovi, ktorý svojou hlúposťou rozširoval dotyk a teraz sa o to snažíš aj tu,´´ zavrčal na ňu.
,,Dotyk sa medzi ľuďmi nešíri. Strávila som s nimi veľa času a nenakazila som sa. Chorobu vtedy prenášali ryby vylovené z jedného jazera, tam bol pôvod nákazy,´´ odvrkla mu a zložila si ruky na prsiach.
,,Ja viem, ako sa dá dotyk liečiť, nestojí ti za to, aby si to skúsil? Predstav si, koľko ľudí tým zachrániš, už nikto nemusí zomrieť,´´ dohovárala mu.
Ešte hodnú chvíľu sa dohadovali, potom ju rytier, na veľké prekvapenie ostatných dvoch, pustil. Pripravila ďalší modrý odvar, Adrii, dievčaťu, ktoré sa teraz učilo u nej prikázala aby ho dala vypiť zraneným, keby sa začali preberať a potom sprevádzaná iba svorkou psou zmizla v lese.
Dedinčania sa vrátili ku každodennému životu, zranení ich nevyvádzali z miery, často ich k Valere privádzali aj z doliny. Rytieri sa ubytovali v jej dome, Adria postupovala podľa učiteľkiných pokynov. Všetko bolo pokojné až do večera. Do Madenu prišli ďalší rytieri. V strede dediny vyhlásili zákaz chodiť do lesa ,pretože sa v ňom nachádza zdroj nákazy Dotykom mágie. Stará Kata, ktorá vtedy prechádzala stredom dediny zamdlela tam, kde práve stála. Jej jediná dcéra sa nachádzala v lese.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 KyShi KyShi | Web | 12. července 2011 v 0:20 | Reagovat

Krásně napsané a hodně napínavé :) už se nemůžu dočkat další kapitoly :D

2 Wicky Envy Leviathan~♥ Wicky Envy Leviathan~♥ | Web | 12. července 2011 v 16:19 | Reagovat

=^w^= NYAOOOOoo~jeemin šupová poviedka XDD strašne sa teším na dalšiu kapitolu ^^" no a hlavná hrdinka,príde mi až veľmi dokonalá XD chapeš XDDD Aaa šupovy obrázok XD a hej yop,tá Praha XDDD

3 sayury sayury | Web | 13. července 2011 v 1:52 | Reagovat

Ahoj, tak jak jsem slíbila, plním :) Přečetla jsem si první kapitolu, než přejdu k hlavní věci, mám jen jednu estetickou poznámku, kterou jsem zmiňovala již předtím - změnila bych barvu písma, nejlépe na bílo, budeš se divit, ale černá je dost nečitelná, tudíž se čtenář soustředí na to, aby to přečetl, než na příběh samotný, věř mi :)

Jinak k věci; že jsi to ty, trochu to prodloužím a nezůstanu pouze u jedné věty, že se mi to líbilo. Ale mohla bych s ní začít, líbilo se mi to :-) :D Valera jako postava se mi hodně zamlouvá, působí na mě moudře na svůj věk, ale s tou moudrostí by se to nemělo přehánět, každá postava musí mít jak klady, tak i ZÁPORY, tudíž občasná mladická nerozvážnost by nebyla od věci ;) Krom moudrosti mi přijde často zasněná, více zahrabaná v minulosti a možné budoucnosti, než v té skutečné přítomnosti :) Za geografickou a politickou mapu smekám - moc se povedla. Co víc dodat, zatím je to první kapitola, líbila se mi, ale nebudu ji vyvolávat do nebes, počkám si na druhou a pokud bude stejně tak dobrá, tak teprv začnu ;)
Konec je povedený, opravdu se těším na pokračování :) Jenom to PÍSMO!!TA BARVA!

Jinak také píšu, s hoodně velkými přestávkami a dávám příběh dohromady, už mám první kapitolu, ale něco je na ní špatně, takže čekám, kdy mě něco osvítí a já tak budu moci předělávat :)

Snad jsem ti to tu moc "nezaspamovala" :D

4 Lucík tvé SBčko Lucík tvé SBčko | Web | 13. července 2011 v 19:45 | Reagovat

Pěkně napsaný, určitě si přečtu další díly. ;-)

5 Ryuu L  ^^ Ryuu L ^^ | Web | 15. července 2011 v 12:22 | Reagovat

geniálne :)... nemám viac čo napsíať, pretože to čo by tu malo byť tu už dávno je :D... teším sa na ďalšie pokračovanie ^^

6 Yuna-Lisa Yuna-Lisa | E-mail | Web | 19. července 2011 v 22:49 | Reagovat

Moc pěkný...těším se na další kapitolu

7 siarra-web siarra-web | Web | 22. července 2011 v 18:50 | Reagovat

dakujem za vsekt pochvaly a tiez komentáre o hlavnej hrdinke :) nebolo mojim zamerom urobit ju taku dokonalu, ako ju vnimate, dufam, za sa to napravi :)

8 Arniel Arniel | Web | 29. července 2011 v 20:48 | Reagovat

Ahoj, ja len že tá kapitola bola veľmi dobrá a hneď idem na ďalšiu :D. Inak som rada, že som na blogu našla aj niekoho zo Slovenska, kto píše fantasy poviedky :D

9 Dee Dee | Web | 14. srpna 2011 v 16:24 | Reagovat

máš fajn styl psaní a líbí se mi i úvodní obrázek, dobrá práce, jen tak dál!:)

10 siarra-web siarra-web | Web | 14. srpna 2011 v 20:27 | Reagovat

[8]: dakujem za pochvalu :) ja som rada, ze si spokojna

[9]: dakujem velmi :) vazim si pochvalu

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama